Nuntium Magnum
Dizertačná práca – umelecká časť.
I. Pokojná nedeľná stredoeurópska atmosféra
II. Four Sponsors
III. Variant C
IV. Finale. Nuntium Magnum
Nuntium magnum, symfónia so záverečným zborom, ktorý prináša posolstvo vznikla v nadväznosti na úzku spoluprácu autora so súborom Požoň sentimentál, a na koncerty v rámci cyklu koncertov Lapšanský v Stoke, na ktorom odznelo viacero úprav klasickej symfonickej hudby pre obsadenie väčšieho rozsahu. V rámci projektu sa postupne sformoval takmer tridsaťčlenný orchester. Dirigentmi boli Adrian Rajter a Marián Lejava. Zavŕšením práce tohto zoskupenia, ktoré autori projektu nazvali Malomestský symfonický orchester a zbor Požoň sentimentál, bol Slávnostný otvárací koncert X. ročníka medzinárodného festivalu Večery novej hudby Symfonické metamorfózy 2000. Koncert odznel 4. júna 1999 v divadle Stoka a 5. júna 1999 bol zopakovaný v Dvorane VŠMU. Na koncerte zazneli symfonické skladby Jednoduché otázky na jednoduché odpovede Petra Zagara, Posledný bozk mŕtvemu, diplomová práca Ľubomíra Burgra a symfónia Nuntium magnum, dizertačná práca Marka Piačeka.
Ako už vyplýva z vyššie uvedeného, skladba vznikla z praktickej skúsenosti autora s materiálom symfonickej hudby. Ideovým zámerom skladby bolo využiť čo najviac charakteristických kompozičných postupov skladieb písaných pre veľké obsadenia. Pretože možnosť uvedenia skladby skutočným symfonickým orchestrom na Slovensku bola a je veľmi malá, autor sa pokúsil realizovať hudobnotvorné postupy analyzované v teoretickej časti dizertačnej práce a zapojiť do kompozičnej praxe kreatívny potenciál hudobníkov Požoňu sentimentál. K uvedenému pozri nasledovné paragrafy teoretickej práce: č. 26 Neobiedermeier, č. 5 Otvorený realizmus, č. 22 K problému eklekticizmu, č. 36 Tzv. prísluchová hudba a ďalšie. Hlavným zámerom autora bolo zapojiť do tvorivého procesu základné charakteristické javy symfonickej hudby – napr. práca s časom, s tematickým materiálom a v neposlednom rade aj práca s mimohudobnými procesmi, ktoré sprevádzajú symfonickú hudbu počas celého jej vývoja.
Na symfonickú tvorbu odkazuje už samotné trvanie symfónie – celá skladba trvá 40 minút, jednotlivé časti približne 10 minút. V súlade s autorovou kompozičnou poetikou rozoberanou aj v teoretickej časti dizertačnej práce ako hudobný materiál skladby slúži množstvo hudobnotvorných udalostí – alúzie, citáty, „akoby citáty“, parafrázy, paródie na hudbu Johna Adamsa, Johanna Sebastiana Bacha, Ludwiga van Beethovena, Johannesa Brahmsa, Antona Brucknera, Pascala Comeladeho, Juana Esquivela, Philipa Glassa, Simona Jeffesa, Sergeja Kurjochina, Vanessy Mae, Francisa Poulenca, Camille Saint-Saensa, Johanna Straussa, Donny Summer, Josepha Strizla, Antonia Vivaldiho, Ilju Zeljenku – a samozrejme aj autorov pôvodný materiál či odkazy na autorove staršie skladby.
Viacročné skladateľské aktivity umožňujú autorovi definovať ako základnú súčasť jeho kompozičnej praxe udalosť. V súlade so svojou poetikou považuje autor hudobné i mimohudobné dianie, pasívne i aktívne elementy, otvorenosť a uzavrenosť hudobného diania za rovnocenné procesy kompozičnej praxe. Hudobná udalosť ako stavebná a zjednocujúca jednotka hudobného univerza sa javí zároveň ako istý celok, akoby uzavretá, no zároveň si zachováva otvorenosť; môže byť nositeľkou významu, alebo nemusí niesť žiaden význam. Autor zdôrazňuje, že aj v poslednom prípade, t. j. keď udalosť nenesie žiaden význam, plní významotvornú funkciu. Formuluje to v podobe otvoreného paradoxu: aj bezvýznamná udalosť má význam pri premene zvukového diania na dianie hudobné. Do radu zvláštností hudobných udalostí zaraďuje aj to, že význam, ktorý udalosť nesie, môže byť súbežne významom hudobným i mimohudobným. Udalosť tak pred duševným zrakom účastníka kompozičnej praxe vyvstáva ako nositeľ nekonečného množstva možných významových svetov.
Aj preto tretia časť symfónie a priori zapája do hry mimohudobné elementy, v tomto prípade „personifikáciu očarenia autora veľkým výtvorom ľudského umu – vodným dielom Gabčíkovo. Je to jediná programová časť symfónie, podobne, ako to poznáme z klasickej literatúry – za všetky spomeňme symfonickú báseň Vltava Bedřicha Smetanu, Dolu Váhom Alexandra Moyzesa či Itaipú Philipa Glassa“, ako autor píše v sprievodnom texte v bulletine vyššieuvedeného koncertu.
Azda najvýraznejšiu (a najbadateľnejšiu) úlohu v skladbe preberá udalosť, ktorej tvorivý potenciál hudobný i mimohudobný prekračuje hranice popisovaných diel – štvortónový motív B-A-C-H. V roku 1999 sa pripravovali hudobné aktivity na rok 2000, ktorý sa niesol v znamení výročí J. S. Bacha. Aj táto skutočnosť viedla autora k tomu, aby čo najviac využil tvorivý potenciál spomenutej hudobnotvornej udalosti. Samozrejme v intenciách vlastnej poetiky. Tak daná štruktúra slúži ako podklad pre harmonický vývoj skladby (pozri 3. časť, takt 220 a ďalej), pre rytmicko-melodické zvýrazňovanie dôležitých miest v skladbe (1. časť, úvod, záver a takty 35, 50, 74 a ď.; 4. časť, takt 220 a i.), melodicko-harmonické „rozlaďovanie“ známych hudobných postupov (2. časť, takty 25 a ďalej) či „obyčajné“, neustále opakovanie danej štruktúry (2. časť, takty 91–105, part trombónu).
Typickým využitím tvorivého potenciálu hudobnotvornej udalosti ja pointa skladby, už v názve avizované posolstvo. Je ním melodický a textový citát českej zľudovelej piesne Už troubějí (preložený aj do latinského jazyka), najskôr zapojený do „dramatického“ kontextu skladby (nasleduje bezprostredne po nečakanom výkriku sólistky zboru) a neskôr prevedený do „oslavnej ódy“ v záverečnej časti symfónie. A práve „kontrast medzi pôvodnou českou ľudovou piesňou a takmer apokalyptickým priestorom, do ktorého je zasadená, vytvára avizované posolstvo“, ako autor píše v bulletine ku koncertu.
Symfónia Nuntium magnum predstavuje praktickú realizáciu myšlienok autora predkladaných v teoretickej časti dizertačnej práci Hudba ako čin, a zároveň môže slúžiť aj ako podklad pre hudobnoteoretickú intepretáciu autorovej kompozičnej poetiky.
Ako už vyplýva z vyššie uvedeného, skladba vznikla z praktickej skúsenosti autora s materiálom symfonickej hudby. Ideovým zámerom skladby bolo využiť čo najviac charakteristických kompozičných postupov skladieb písaných pre veľké obsadenia. Pretože možnosť uvedenia skladby skutočným symfonickým orchestrom na Slovensku bola a je veľmi malá, autor sa pokúsil realizovať hudobnotvorné postupy analyzované v teoretickej časti dizertačnej práce a zapojiť do kompozičnej praxe kreatívny potenciál hudobníkov Požoňu sentimentál. K uvedenému pozri nasledovné paragrafy teoretickej práce: č. 26 Neobiedermeier, č. 5 Otvorený realizmus, č. 22 K problému eklekticizmu, č. 36 Tzv. prísluchová hudba a ďalšie. Hlavným zámerom autora bolo zapojiť do tvorivého procesu základné charakteristické javy symfonickej hudby – napr. práca s časom, s tematickým materiálom a v neposlednom rade aj práca s mimohudobnými procesmi, ktoré sprevádzajú symfonickú hudbu počas celého jej vývoja.
Na symfonickú tvorbu odkazuje už samotné trvanie symfónie – celá skladba trvá 40 minút, jednotlivé časti približne 10 minút. V súlade s autorovou kompozičnou poetikou rozoberanou aj v teoretickej časti dizertačnej práce ako hudobný materiál skladby slúži množstvo hudobnotvorných udalostí – alúzie, citáty, „akoby citáty“, parafrázy, paródie na hudbu Johna Adamsa, Johanna Sebastiana Bacha, Ludwiga van Beethovena, Johannesa Brahmsa, Antona Brucknera, Pascala Comeladeho, Juana Esquivela, Philipa Glassa, Simona Jeffesa, Sergeja Kurjochina, Vanessy Mae, Francisa Poulenca, Camille Saint-Saensa, Johanna Straussa, Donny Summer, Josepha Strizla, Antonia Vivaldiho, Ilju Zeljenku – a samozrejme aj autorov pôvodný materiál či odkazy na autorove staršie skladby.
Viacročné skladateľské aktivity umožňujú autorovi definovať ako základnú súčasť jeho kompozičnej praxe udalosť. V súlade so svojou poetikou považuje autor hudobné i mimohudobné dianie, pasívne i aktívne elementy, otvorenosť a uzavrenosť hudobného diania za rovnocenné procesy kompozičnej praxe. Hudobná udalosť ako stavebná a zjednocujúca jednotka hudobného univerza sa javí zároveň ako istý celok, akoby uzavretá, no zároveň si zachováva otvorenosť; môže byť nositeľkou významu, alebo nemusí niesť žiaden význam. Autor zdôrazňuje, že aj v poslednom prípade, t. j. keď udalosť nenesie žiaden význam, plní významotvornú funkciu. Formuluje to v podobe otvoreného paradoxu: aj bezvýznamná udalosť má význam pri premene zvukového diania na dianie hudobné. Do radu zvláštností hudobných udalostí zaraďuje aj to, že význam, ktorý udalosť nesie, môže byť súbežne významom hudobným i mimohudobným. Udalosť tak pred duševným zrakom účastníka kompozičnej praxe vyvstáva ako nositeľ nekonečného množstva možných významových svetov.
Aj preto tretia časť symfónie a priori zapája do hry mimohudobné elementy, v tomto prípade „personifikáciu očarenia autora veľkým výtvorom ľudského umu – vodným dielom Gabčíkovo. Je to jediná programová časť symfónie, podobne, ako to poznáme z klasickej literatúry – za všetky spomeňme symfonickú báseň Vltava Bedřicha Smetanu, Dolu Váhom Alexandra Moyzesa či Itaipú Philipa Glassa“, ako autor píše v sprievodnom texte v bulletine vyššieuvedeného koncertu.
Azda najvýraznejšiu (a najbadateľnejšiu) úlohu v skladbe preberá udalosť, ktorej tvorivý potenciál hudobný i mimohudobný prekračuje hranice popisovaných diel – štvortónový motív B-A-C-H. V roku 1999 sa pripravovali hudobné aktivity na rok 2000, ktorý sa niesol v znamení výročí J. S. Bacha. Aj táto skutočnosť viedla autora k tomu, aby čo najviac využil tvorivý potenciál spomenutej hudobnotvornej udalosti. Samozrejme v intenciách vlastnej poetiky. Tak daná štruktúra slúži ako podklad pre harmonický vývoj skladby (pozri 3. časť, takt 220 a ďalej), pre rytmicko-melodické zvýrazňovanie dôležitých miest v skladbe (1. časť, úvod, záver a takty 35, 50, 74 a ď.; 4. časť, takt 220 a i.), melodicko-harmonické „rozlaďovanie“ známych hudobných postupov (2. časť, takty 25 a ďalej) či „obyčajné“, neustále opakovanie danej štruktúry (2. časť, takty 91–105, part trombónu).
Typickým využitím tvorivého potenciálu hudobnotvornej udalosti ja pointa skladby, už v názve avizované posolstvo. Je ním melodický a textový citát českej zľudovelej piesne Už troubějí (preložený aj do latinského jazyka), najskôr zapojený do „dramatického“ kontextu skladby (nasleduje bezprostredne po nečakanom výkriku sólistky zboru) a neskôr prevedený do „oslavnej ódy“ v záverečnej časti symfónie. A práve „kontrast medzi pôvodnou českou ľudovou piesňou a takmer apokalyptickým priestorom, do ktorého je zasadená, vytvára avizované posolstvo“, ako autor píše v bulletine ku koncertu.
Symfónia Nuntium magnum predstavuje praktickú realizáciu myšlienok autora predkladaných v teoretickej časti dizertačnej práci Hudba ako čin, a zároveň môže slúžiť aj ako podklad pre hudobnoteoretickú intepretáciu autorovej kompozičnej poetiky.